(Pri písaní dnešného blogu sa k Rasťovi pripojila so svojim komentárom aj Pavla s Emkou. Ich komentár je šikmým písmom.)

Ráno som mal ešte na polovicu zalepené oči a rozjedené raňajky, keď pred trištvrte na osem prišli prvé deti. Na dnes sme mali pripravený super plán. Mali sme naplánovanú novú aktivitu, ale deti sa hneď po príchode chytili vŕtačiek a začali vylepšovať a prerábať včerajšie stoličky. Pustili sa do toho s takou vervou, že mi bolo jasné, že včera nadobudnutej zručnosti sa ešte nenabažili. OK, zmena plánu. Prechádzame na plán B. Budeme teda skrutkovať.

Skupinka Kvamňaukirikičanov ostala po tsunami uviaznutá na malom ostrove. Zúfalo potrebujú pomoc. Jednou možnosťou je vyrobiť nejaký katapult, ktorým by sa im tam dalo dopraviť jedlo. Deti sa ale nakoniec rozhodli pre druhú možnosť – postaviť most. Je to predsalen trvalé riešenie. Katapult by vyriešil situáciu len na krátko. Neostáva nič iné, iba s nimi súhlasiť.

Po krátkom rozprávaní o princípe uzatvoreného trojuholníka na mostových a žeriavných konštrukciách sa deti dali do rozoberania svojich milovaných stoličiek. Na most predsalen budeme potrebovať veľa materiálu. Jedna skupina išla obhliadnuť miesto katastrofy (dolný koniec záhrady) a zistiť, kde sa dá postaviť most. Zistili, že more je najužšie medzi poslednou vyvýšenou terasou a spodným konárom na neďalekom orechu. Potrebujeme preklenúť štyri metre.

Vidíme sa zase zajtra.