Včera sme robili stoličky z preglejky a blokov dreva. Znovu sa nám potvrdilo, že je to fantastická aktivita, má však jeden nedostatok – učí deti spájať diely iba jedným spôsobom. Minulý rok sa táto slabina naplno ukázala, keď sme začali konštruovať káry. Aj napriek tomu, že decká dosiahli majstrovstvo vo výrobe stoličiek, mali ťažkosti predstaviť si, ako napríklad spojiť dva hranoly tak, aby sa mohli voči sebe otáčať. Došlo mi, že potrebujú získať skúsenosť s rôznymi materiálmi, rôznymi veľkosťami a rôznymi typmi spojení. K projektu na druhý deň ma inšpiroval blog o samočinných strojoch z kartónu, v ktorom je aj super návod s vysvetlením základných princípov samočinných mechanizmov. Zdalo sa mi to byť relatívne jednoduché, efektné a otváralo to dvere k pohyblivým spojom a mechanizmom. Pustili sme si pár videí, aby decká videli, čo všetko je možné – napr. múzeum samočinných mechanizmov, húsenica, pes, … (stačí hľadať kľúčové slovo “automaton” alebo “automata”).
Väčšine detí sa projekt páčil a začali si vymýšlať vlastné návrhy. Niektorí si však potrebovali dorobiť veci z predchádzajúceho dňa a tak sa doobeda venovali dokončovaniu. No a dnes prvý krát po dovolenke prišiel aj deviaty majster – Dušan.
Keďže Dušan stoličky ešte nerobil, chcel si to vyskúšať. Okolo seba mal množstvo príkladov, tak sa pustil do štadnardného dizajnu. Aj napriek tomu, že bol medzi chalanmi najstarší, vôbec to pre neho nebolo jednoduché. Akurát narazil na kusy preglejky z tvrdšieho dreva, kde bolo niekedy problém zaskrutkovať skurutku bez predvŕtania.
Matúš s Jurom sa pustili do dokončovania katapultu, ktorý začali včera spontánne stavať. Niekedy v priebehu roku som s deťmi na Krúžku majstrovania robil malý funkčny model katapultu a chalani si na to zrejme spomenuli. Pri tejto príležitosti som si všimol jeden pre mňa zaujímavý jav - starší chalani aj baby, ktoré boli v škole majstrovania aj minulý rok začali pracovať úplne samostatne. Kým som sa venoval mladším chlapcom, chalani si celý projekt vymysleli a zrealizovali prakticky bez mojej pomoci. Premyslená konštrukcia, ukážkovo rovné rezy pílkou - proste paráda.
Ale dievčatá sa rozhodne nenechali zahanbiť. Včera pár voľne pohodených pántov na stole stačilo na nápad z s maľovanou bábikou "pántovičkou". Pavla spečatila osud jedného nefunkčného CD prehrávača - plasty praskali, káble sa vyštikávali a reproduktory vytrhávali. O chvíľu bolo dosť materiálu na útroby drevenej slečny. Terezka ich s citom umelca zapravila do vnútra.
Dievča snov, po ktorom túži každý rodič (a učiteľ) - veľké zvedavé oči, pozorne nastrašené uši a super výkkoná anténa - to aby dievčatku nič neušlo, keď dospelí začnú púšťať múdra.
A len malá pusinka, ktorá neodvráva, nekomentuje a inak nevhodne neargumentuje.
"Centrální mozek lidstva" - každá super inteligentná bytosť musí mať ako súčasť nervovej sústavy koliesko z myši. Prípadné emocionálne výkyvy spoľahlivo vyhľadí cievka na feritovom jadre.
Keby sa srdce príliš rozpálilo, zvyškové teplo spoľahlivo odvedie chladič.
No a čo dievča napriek neúnavnej snahe dospelého nestrávi, vypustí cez troma LED diódami riadené hrubé črevo do USB konektoru.
Dušan medzi tým pokračuje v konštruovaní stoličky. Za Janinej asistencie prekonal prvotné problémy s tvrdou preglejkou a jeho stolička sa pomaly začínala podobať na stoličku.
Mladší majstri - David, Neo, Adam a Oskar sa zatiaľ vymýšlali svoje "automatony". Adam s Oskarom mali pomerne jasnú predstavu: "Bude to taký obor, čo má v ruke kladivo a tým kladivom bude chcieť buchnúť po domčeku a ten domček sa mu vždy schová pod zem." A potom už len úsmev od ucha k uchu a žiariace oči pri predstave obra s kladivom a prefíkaného domčeku. Z výkresu je všetko jasné.
Adam obkreslil obra cez kopír (viete, že ešte aj také existuje?) na preglejku a s dedovou pomocou spoločne vyrezali postavičku a domček na pásovej píle.
S Davidom a Neom to bolo ťažšie - nič z toho, čo videli ich nenanchlo a nevedeli, čo by mali robiť. Zobral som ich na povalu, kde mám odložené všeliake odrezky z preglejok, aby som rozviazal ich predstavivosť. Podarilo sa - našli si dva kusy, ktoré im pripomínali pandrláka v člne. Keď má už človek predstavu, už ju stačí len zrealizovať. A potom som spravil chybu, ktorá viedla k viacerým kalamitám v danom dni.
Neo mi položil nevinnú otázku: "A budeme si to môcť potom zobrať domov?"
"Jasné" - odvetil som bez prílišného rozmýšľania netušiac, že som otvoril Pandorinu skrinku.
"A kto si to zoberie domov? - nasledovala logická otázka? Až vtedy som si uvedomil, čo som spôsobil? Radosť z tvorby okamžite preválcovala túžba po vlastníctve. Chlapci sa začali dohadovať, kto si čo zoberie a ja som vedel, že je zle. Napokon som súhlasil, že budeme robiť dvoch obrov zatĺkajúcich domčeky do zeme a dvoch pandrlákov v člne. Ďalšia chyba. Naivne som si myslel, že to nejako zvládneme - nezvládli sme, Chlapci potrebovali pomoc s každým krokom a na konci dňa sme sa dostali do časového stresu a boli z toho slzy a plač - a to je posledná vec, ktorú chcem, aby deti v Škole majstrovania zažívali.
Poučenie - ak chcete zabiť spoluprácu, povedzte deťom, že si projekt môžu zobrať domov.
Našťastie dievčatá a starší chalani dokázali robiť samostatne. Terezka s Pavlou si vymysleli mechanickú húsenicu, ktorej sa bude vlniť telo a pred ňou bude stáť pán v klobúku a rozhliadať sa raz na jednu stranu, raz na druhú.
Je to v podstate jednoduché - jedenásť vyosených koliesok, takzvaných "vačiek", pár špajdlí a panák z preglejky. Na papieri to vyzerá jednoducho.
Dedo v dieľni pomohol pri pásovej píle a panák bol na svete.
Matúš s Jurajom zatiaľ testovali hotový prototyp katapultu. Ako náboje výborne poslúžili nezrelé orechy.
Katapult funguje! Terez už len dorobiť pár fičúriek, ako napríklad vozík na priťahovanie vystrielaných orechov a dielo je hotové.
Dušan tiež dokončil svoju stoličku a domácu zmrzlinu od babičky si už vychutnal v pohodlí v sede.
Ja som zatiaľ pomáhal mladším chlapcom s ich samočinnými strojmi. Na fotenie nebol čas, a tak vzniklo len pár záberov. David si z hrubšieho konára odrezal kúsok, z ktorého vznikne vačka na hriadeľ. David perfektne využíva váhu tela na vyvŕtanie otvoru - včerajší tréning z vŕtačkou pri výrobe stoličiek sa očividne oplatil.
Neovi asistujem pri spojení člna s pandrlákom. Tento rok sme museli zmeniť usporiadanie pracovných miest pod prístreškom na dvore, čo nám dosť sťažilo fotenie chlapcov pri práci.
Dôvodom bolo, že pod starou pílou, nad ktorou sme si vyrobili pohodlné pracovné miesta minulý rok, si spravila hniezdo kačka Žofka a sedí tam na vajciach.
Pavla s Jurim pri olovrante. To na Pavlinom prste nie je šlahačka, ale Pentanol. Chladí si ním prst popápelný o tavnú pištoľ - jedno z dvoch tohtoročných mini zranení. O dva dni sa ešte David trochu poreže o hranu displeja pri rozoberaní elektroniky.
Terezka vyrába prototyp vlniacej sa húsenice. Vačky skúša namiesto z dreva vystrihnúť z karimatkovej peny. Podľa tvaru vačiek sa zdá, že hlava má poskakovať a zvyšok tela sa má vlniť.
Juri predvádza hotový katapult. Aj s orechovými nábojmi. S Matúšom sú zrejme priatelia recyklácie. Celé to funguje totiž tak, že jeden strieľa a druhý je ostrelovaný. Ostreľovaná osoba naloži vystrielané orechy do príručného vozíka, ktorý má zo spodku malé kolieska (hmmm, až trochu moc malé na tento typ terénu, nemyslíte chalani?) a katapultník si orechy alias strely pritiahne späť príručnou kľukou.
V Kuchyni, kde sa nachádzame je vojenské letisko. Matúš pred koncom dňa ešte stihne vyrobiť tématicky super bojovú preglejko-stíhačku. Namiesto výsuvného podvozku má brucho potiahnuté penou z karimatky, ktorá zaručuje mäkké pristátie.
Automatony sa nám nepodarilo dorobiť a tak s nami budú eštie niekoľko nasledovných dní. Húsenica už vyzerá dosť realisticky, ale na mechanizmoch bude treba ešte popracovať.
Deň sa skončil. Väčšina detí dnes odchádzala domov autobosom a tak sme leteli na zastávku, aby sme to stihli. Ešte sme mali zážitok, keď sa Juraj všemožne snažil napchať katapult do maminho sedanu. Tieto katapulty, to vám je dosť rozmerná vec 😉 Snáď to výjde zajtra. Mama musí prísť s väčším autom.
Dovidenia zajtra. Čaká nás stavba lodí a ak sa všetko podarí, aj svieže vody nedaľekej priehrady.
Rasťo Geschwandtner
